Tour de Volcano
08.07.2014 22:38
Tour de Volcano.
Jeden z ďalších mojich smolou ovenčených pretekov.
2012 – to som ešte nevedela, že na biku treba pozerať pred seba a s jednou nohou chromou nemalo zmysel tam chodiť :)
2013 – neznámy páchateľ pri pochybnom manévri s tyčinkou v ruke niekde na 20 km na mňa spadol a dolámal mi rajdy, a keďže som došla do BB z kukuričného poľa a nie cirkusu, pretek som prešla v doprovodnej dodávke
A 2014?
Po opakujúcich sa zápaloch priedušiek, rodinných drámach, štátniciach, zmene zamestnania a vodičáku som sa vôbec nečudovala, že keď sme s medveďom konečne rozpohybovali v noci firemnú stránku, upiekla som štrúdľu a ľahla do postele, tak hneď ako prestal po polnoci štekať susedovie čokel, až do rána som v polokóme „špeditovala“, ako to už len ja viem :).
Takže som sa zobudila „vyspinkaná doružova“ do krásneho slnečného rozbitého nedeľného rána.
Jupijajej, madafaka :-D.
Štýlom „nikdy nebolo lepšie“ zbieram po dome veci čo sa zídu a v rekordne krátkom čase nasadám do nášho milovaného safety car-u. Peťo toho očividne tiež veľa nenaspal, výsady novopečených oteckov ;-). Ani neviem ako, o chvíľu sme v Bystrici. S minimálnou chuťou sa vyberieme na prezentáciu, zhrabneme štartovacie balíčky a plazíme sa naspäť k autu. Hromadne konštatujeme skupinovú nevôľu vykonávať akýkoľvek pohyb. To je dosť nanič prognóza 2 hodiny pred štartom :-D.
Merida – Feel the heat.
Ja teda cítim heat, a to ešte nie je ani 9 hodín. Síce pôvodom z kukurice, teplo fakticky nemusím. O dôvod menej na radosť. S Marekom akurát rozoberáme naše vzostupy a pády, keď nám z áut kýva kompletná maďarská delegácia vrátane môjho princa :-). Už na prvý pohľad konštatujem, že vyzerá nejako inak :-D. A ono to po týždni strávenom na praxi neprišlo na lepší nápad než do noci filmy pozerať :-D. Tak fasa, všetci rozbití na maderku, to sme sa teda našli :-D.
V polokóme hotujem veci na pretek a ako vždy nerozjazdená sa radím na štart čo najviac dopredu. Po príhovore a vtipnej poznámke pána Barényiho konečne zaznie výstrel a utrpenie sa môže začať. Beriem si ponaučenie z posledného ročníka a prebíjam sa dopredu, aby som minimalizovala riziko, že nejaký ochotník na mňa zase rydne. Čiastočne chtiac a čiastočne nechtiac sa radím do najprednejšieho radu vedľa Gábora, a tam už spokojne na vetre tiahnem na podolia. Tempo také akurátne prežiteľné, vraj najpomalší ročník zatiaľ. Dobre teda, že som tie rýchlejšie zmeškala :-D.
40 – 45 – 50. Asi rýchlostná prémia, alebo veľa redbullu :-D?
Prechádzame Breznom. Teraz sa to všetko ešte len začne. Oproti ostatným rokom mám najazdené minimum, v kopcoch som slabá ako mucha, ale ak chcem vôbec pomýšľať na dôstojný prejazd Tatry Tour, sedieť doma mi nepomôže. A tak radím na hrubej ľahší prevod a davaj het. Veľmi rýchlo sa utvrdzujem v tom, že to nie je čo to bývalo. So sedla neutočím, pľúca na pol plynu, fantázia :-D.
A tak bojujem s nohami, hlavou, nohami.
Zrakom......
Totižto kým ostatní sa trápia, istá nemenovaná slečna sa necháva do kopca tlačiť. Vidím to raz, druhý raz, ale na tretí sa na to už nevydržím pozerať a dotyčného upozorním, že toto sa predsa nerobí, kde sme??!! Pre mňa nepochopiteľná situácia. Veď či som vrchár, alebo nie, jazdím to, na čo mám. Neviem si predstaviť mať radosť z takto dosiahnutého výsledku. No jednoducho fuj. A vôbec, sakra, keby je to niekde kde ich nikto nevidí, ale takto na hanbu v strede balíka? Kde ostal charakter? A to som ešte minulý rok hovorila o tom ako ma oslovila bojovnosť dotyčnej....teda, som si upravila názor, bohužiaľ negatívnym smerom.
Čo ma však dorazilo, bola reakcia tímového kolegu, ktorý ju hore tým kopcom tlačil. Teda, zažila som na pretekoch už všeličo, ale aby takto agresívne do mňa niekto opakovane slovne útočil a do prij......ných mi nadával, to nezvládnu ani Poliaci. Fakt humus. Osobne som mala 100 chutí zliezť z biku, veď kto by chcel s takýmito magormi jazdiť v jednom balíku? Ale nakoniec som dala na jeho rady a aj s mojimi nohami, v ktorých mám „nasr..né“, som sa teda pobrala viac dopredu, aby som ho nemusela vidieť ani počúvať.
Značne vytočená som si to razila hore nekonečným stúpaním. Teda, riadne kopčeky tam majú :-D. Pomaly ale isto ma opúšťali sily, a vrchol stúpania ešte v nedohľadne. Až niekde v 2 tretinách ma umierajúcu obiehala s evidentnou ľahkosťou Lívia Hanesová. Až vtedy som si uvedomila, že som to kus asi s tempom pripískla, celý čas som si myslela, že je niekde predo mnou. Za neustálych rád a povzbudzovania zo sprievodných vozidiel som to však s istou dávkou sebazaprenia nakoniec nejako dobojovala na vrchol.
Konečne zjazd.
Bohužiaľ po jeho skončení zisťujem, že chytám do oboch nôh kŕče. Niečo, čo som nikdy nepoznala. Tak fajne teda :-). Co včul? :-D Už začínam uvažovať vzdanie, keď sa rozhodnem že to predsalen nejako skúsim prekusnúť. Radím ľahký prevod a výrazne spomaľujem. 15 km trpím, potom sa mi do nôh vracia sila, tak opúšťam ešte s dvoma kolegami balík.
2. Horská prémia
Preklínam kopce :-D
Spojenie stúpania, neuveriteľného tepla a biblickej bolesti v nohách zachraňujú len ľudia pri ceste, ktorí mi nedovoľujú poľaviť v tempe. Skoro ako na Tour, len bez Sagana :-).
Ostali sme traja, do cieľa 55 km, tak poctivo striedame.
Na 100 km nám dedko pri ceste kričí, že na prvého strácame 17 minút. No keď len to :-).
Potom dobiehame skupinku. Veľmi im to však nešlape a pri tomto tempe nás skôr či neskôr niekto dobehne. Tak nastúpim, veď snáď sa za mnou rozbehnú. Keď sa však po čase otočím, zase sme len traja. Tak reku fasa :-D. Už ani nestriedame, celkom toho máme všetci dosť. Spomaľovať si však nemôžem dovoliť, tak tomu dávam čo to dá. Dobehnúť sa nenechám, keby mám hebnúť rovno aj za jazdy. Ako moja mama hovorí, veď na niečo zomrieť musíme :-D.
7 km pred cieľom sa profil neodvratne dvíha do niečoho čo mi pripomína českého Mamuta.
„Teda, chlapci, bike som jakživ na preteku netlačila, ale všetko musí byť raz prvý krát.“ :-D
Sakra, keby všade tí ľudia pri ceste nestoja :-D. Takú hanbu by som asi neprežila, tak sa ťapkám hore stále v sedle.
Nasleduje prudký zjazd. Vidím jednu sadu výkričníkov na ceste, druhú, ale stále mi to nedopína a nebrzdím. Asi to teplo :-D. V plnej rýchlosti však prichádzam k zisteniu, že zatiaľ čo ja to mám namierené rovno, cesta ide doľava :-D.
Hupsik :-D.
Brzdy na maximum, zákrutu prechádzam šmykom na prednom kolese :-D. Tí ľudia stoja na zlých miestach, si v duchu vravím, v zjazdoch by sa viac zabavili ako pri stúpaní :-D. Našťastie nepanikárim, ustojím to a z trávy pri ceste leziem naspäť na asfalt za mojou „mnohočlennou“ skupinou. Potriafame aj jamy, čo na ceste nie sú, zamierime do poľa na chuťovku z crossu a potom už príjemnou lesnou cestou do cieľa.
KONEČNE :-)
Ja viem, sranda musí byť, ale všetkého veľa škodí :-).
