Vyšehrad - together we made it :-)

09.06.2014 21:32

18.5.2014

V4 – Kínok Kínja

Marek k nám prišiel už deň vopred, aby toho nemal na jedno ráno príliš. Budíček klasicky na 05:00, také soboty mám najradšej ;-). Nakŕmiť holuba, presvedčiť ho, že lietať sa neoplatí a v klietke mu bude lepšie, za 10 minút pobaliť veci a môžeme vyraziť.

Ešte letmým pohľadom cez plece kontrolujem, či s nami cestuje aj môj španielsky krásavec, a potom sa už spokojne zadívam na krajinu. Predpoveď nevyzerá nič moc, ale môj optimizmus je neutíchajúci, preto možnosť dažďa nepripúšťam.

V rámci udržania dobrej nálady trieskam kravinu za kravinou. Sila zvyku :). Tiež nás dosť baví moderátor v rádiu, ktorý vyhlásil súťaž o najšialenejšiu vec, ktorú robia poslucháči o 06:30 ráno. S Marekom na seba pozrieme a jeho pohľad hovorí za všetko :-D. Áno, viac polomŕtvi než živí vyraziť o šiestej na pretek bohvie kam, aby sme sa ešte dôkladnejšie po ťažkom týždni rozbili a zároveň mať z toho radosť, to v sebe zaručene ukrýva slušnú dávku udretosti, ale ako ja vždy vravím, na čo budeme v starobe spomínať? ;-)

V strehu nás držala celú cestu Marekova navigácia. Teda, celkom nás už pobavila aj minule cestou na Mamut Tour u bratov Čechov, ale čo vyvádzala dnes, to nemalo páru :-D. A tak sme sa motali, motali, tam a späť.  Keď sme sa už blížili k cieľu, Marek zažartoval:

„Len dúfam, že tam tí Maďari majú most.“

Zasmiali sme sa slušne :-D. Smiech nás prešiel, keď nás GPSka silou mocou navádzala k brehu Dunaja. Marek ešte hovorí, že je to nejaké divné, tam predsa nemáme kadiaľ prejsť. Ale Anča len k vode a k vode, tak sme išli. A teda za seba môžem povedať, že to, čo zahlásila potom, už nechcem v živote počuť. A hlavne nie hodinu a pol pred štartom :-D :-D.

„Nastúpte na trajekt.“

No tá si z nás asi robí prdel :-D. Po prvotnom šoku sme prišli ale k záveru, že inú možnosť očividne nemáme, tak sme z panej v pokladni nejako krvopotne lámanou angličtinou vyzistili, že trajekt ide o 40 minút. Tak reku fasa :-D. Kúpili sme si lístky, zatiahli auto k vode a začali uvažovať co teď :-D. Nakoľko nebolo veľa možností ako z tohto vykorčuľovať, začali sme chystať všetko potrebné k štartu, aby sme potom na druhej strane ušetrili čas. Kolesá, voda, bicykle. Nakoľko som nestíhala cez týždeň popri práci a škole ani dýchať, vybrala som bike a začala ho umývať. Maďarskí kolegovia, čo parkovali pred nami a očividne sa tiež chystali na pretek, vysmiati anglicky zahlásili, že aj oni majú biky a tiež potrebujú umyť :-D. Reku môj, to si teda uhádol :-D. Umy si sám :-D.

Cesta kompou bola celkom zaujímavá, ale asi by som si ju viac užila keby nemám pred očami fakt, že absolútne nestíhame :-D. Po vylodení sme nasledovali Marekovho nového maďarského kamaráta (áno, stále si myslím, že si sa mu páčil :-P :-D ), nech aspoň k štartu trafíme bez problémov :-D.  Po bleskovom parkingu padla dohoda: ja nás registrujem, Marek dá dokopy biky.

A tak som sa teda vybrala nás registrovať :-D. Ako som správne očakávala, všetci tam boli „native speakeri“ :-D. Nerozumela som im ani ..... Hlavne, keď mi slečna podala prihláškové hárky v maďarčine, to ma dojalo skoro k slzám :-D. Rukami nohami som sa dozvedela čo asi kam napísať, vysolila forinty a konečne dostala štartovné čísla. 5 krát sa jej pýtam, či je to všetko. Ubezpečila ma, že áno. Tak ma tam ešte obsypali tričkami, vodou a banánmi a letela som naspäť k autu.

Teda, príprava ako z filmu, zapnúť číslo, hodiť do seba želé, tretry, prilba a davaj het. Pár kilákov sme sa s Marekom „rozjazdili“, ak sa tomu chaosu tak dá povedať, a už sme aj stáli na štarte. No, reku, toto bude :-D.

S miernymi obavami som hľadala Gábora. Ako vždy sa zázračne zjavil pár sekúnd pred štartom, votrel k nám, akurát som mu tak stihla povedať, aký „dobrý“ nápad toto bol a už sme aj fičali :-).

A fičali doslova :-D. Po asi 2 kilometroch roviny prudká vľavo a jupijajej, welcome to maďaroš Himalája :-D. Šialené tempo nijako nepoľavovalo a balík sa začal okamžite trhať. Nemusela som sa dvakrát zamýšľať nad príčinou tohto preletu. Gábor asi prehliadol v propozíciách prvé číslo z údaju o dĺžke trate a robí si z toho časovku do vrchu. A celá cyklo-komunita za ním, ako keby to malo zmysel :-D.

A tak si to teda „rútim“ hore odhodlaná nepoľaviť, veď sa to raz musí profilovo obrátiť :-D. Akurát že to „raz“ nejako dlho neprichádzalo  :-D. Po čase zbadám v balíku predo mnou Mareka.

Chvíľka zamyslenia :-D. Keď on je tu, a aj ja som tu, tak to znamená, že mu dnes fakt  že vôbec nejde, alebo som ten štart kus dosť veľmi prepálila :-D.  Boh vie, že nemám rada takéto naháňanie od začiatku a potrebujem tak 50 km, aby som sa začala cítiť dobre. Nuž ale človek mieni, pán Boh mení, predo mnou stále jedna žienka, a nakoľko Vianoce boli v decembri, v máji predsa nikomu nič nedarujeme len tak :-P. 

Konečne sa to začína preklápať a v zjazde dobieham Marekov balík.

Ja v zjazde niekoho dobieham :-D. Časy sa očividne menia :-D.

Ani som sa nestihla poriadne vydýchať, zase sme sa chniapali do kopca. Chvíľami som nevedela, či som v Maďarsku, alebo Čechách, ani tam rovinu nepoznali.  Keď sme sa konečne vyhrabali z lesov (a vraj kukuričné polia!!!! ), nasledoval zjazd, ale veľmi som si neoddýchla, šak treba sa dopredu nachniapať a proti vetru si to dávať :-D. A tak som sa vetrala vpredu, vetrala, až prišiel 50ty kilometer a ja som trošku začala cítiť labky. To sme už boli vyprofilovaní asi tak na 9 ks, tak som myslela, že však postriedame. 

Striedalo z nás tak 40 %, teda ja, Marek a ešte dvaja kumpáni.  Moja spolubojovníčka sa očividne rozhodla odrovnať ma maximálne negentlemanským spôsobom. Aj som sa jej snažila vysvetliť, že aj vpredu je pekne, ale jej sa očividne páčil najviac výhľad na moje zadné koleso, keďže tam visela väčšinu času. Tréner jej z auta rozdával rozumy. To po čase dožralo Mareka, a povedal, že keď neťahá ona, nemám ťahať ani ja. A tak som sa teda na moju neradosť druhú polovicu prevažne viezla za ním. A slečna za nami :-D. Striedal za ňu jeden Maďar, teda ak sa tomu tak dá povedať :-D. Inak väčšinu času proti vetru ťahal Marek.

Takto sme došli až po Vyšehrad. Jeden Maďar nás ešte vypálkoval do jamy, nebudem hádať, či nechtiac alebo naschvál :-D.  Narazila som si ruku, až mi slzy vyhŕkli od bolesti. Na ništ, teraz už len správne sa nasrať a nič nepokaziť :-D.  Vedela som, že cieľ je do kopca, ale aký je strmý a dlhý, o tom som nemala potuchy. Slečna po chvíli začala skúšať šťastie, ale dlho jej to nedržalo, hneď som ju dorazila. Potom na ňu zareval tréner z auta a tak zase vyrazila :-D. Na mňa reval Marek, do toho sa mi stavali jej maďarskí kamaráti  do cesty,  no čistá komédia :-D. V pohode som ju dorazila a zaradila sa vedľa nej.

Asi hravý typ, si tak hovorím :-D.  Povedala som si, že nebudem nič predčasne skúšať a počkám, čo slečna vymyslí. A tak dupem, dupem, vyrovnávam dych a čakám čo príde. 

Cieľ 1 km.

Jujha, už sa to blíži :-D. 

Osobne mám radšej, keď je pretek rozhodnutý už dávno pred cieľom a ja si tam len v kľude elegantne vplávam, ale život je zmena :-D.  A tak namiesto vplávania sa tu pachtím vedľa kolegynky a čakám s prstíkmi na pákach kedy zanôti jej prehadzovačka.

Cieľ 500 m.

Adrenalín stúpa. Začínam si prehovárať do duše. A k labkám. Lebo toto bude bolieť :-D.

Cieľ 200 m.

No vida, slečna konečne po reve trénera pridáva :-D. Šaltruje ona, šaltrujem ja. Ani neviem ako, som z takmer  gašparka  na hrubej a davaj het zo sedla čo to dá.  Veď čo ťa nezabije, to ťa posilní :-D. Keď nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli Marekovi, dnes to oddrel za všetkých.  Treba sa predsa pekne slovensky poďakovať  za kamarátkinu spoluprácu  :-D.

V cieli sa ešte obzerám, slečna na hony ďaleko :-). 

Dobrý pocit  :-). S jemnou príchuťou kyslíkového dlhu :-).

Cestou dole stretáme Gábora. Tiež vyhral,   celý pretek prešiel sám. Tieto jeho výkony z pohľadu obyčajného smrteľníka radšej nekomentujem :-).

Komentár si však zaslúži pomoc Mareka Urbančoka, ktorý ani nie je z môjho tímu a napriek všetkému so mnou ostal až do konca a s ktorého pomocou sme naše úsilie pretavili do úspechu. Takže ešte raz ďakujem, Boh ti  žehnaj, etc  etc ;-).

Vyhodnotenie sme nepočkali, nakoľko súčasne prebiehal aj nejaký UCI pretek, a po vyše dvoch hodinách nám začala byť hore na kopci vážna zima. Do toho začalo aj pršať, nás čakal na druhý deň ďalší pretek a Gábor sa ešte musel učiť na skúšku, takže zbohem přátelé.

O výsledky sme sa však doťahovali s organizátormi ešte aj z domu, lebo nakoľko sme netušili, že sme mali dostať aj čipy, a neboli sme na tom takto sami, bol v tom dosť zmätok. Ale trpezlivosť,  trochu taktu a kamerové záznamy aj tento problém vyriešili :-). Len ten môj náskok nakoniec dosť prehnali, nebolo to dvadsať sekúnd, max tak 8, ale už som ich nechcela trápiť :-).

Organizácia možno nebola top...ok, trošku to tam nezvládli :-D. Ale zase bolo vidno, že sa snažia, aj prostredie bolo  pekné, takže celkom aj spokojnosť, možno sa o rok ukážeme opäť ;-)