MMM Košice 2013

„Nebojte sa, vždy som bola dobrý bežec.“

Touto vetou som zvykla posledné mesiace odbiť každého, kto sa ma pýtal, ako preboha chcem odbehnúť maratón :-). Väčšina sa ma snažila odhovoriť, ale s mojou tvrdohlavosťou bolo asi tak pravdepodobné, že ustúpim, ako že zajtra  uvidíme v noci na oblohe namiesto mesiaca ružovú margarétku :-). Začiatkom roka som bola podporiť kamaráta na ČSOB maratóne v Bratislave a tam padlo jednoznačné rozhodnutie: „Toto musím skúsiť aj ja.“

A tak som teda skúsila :-D.

Plány na tréning boli veľké. Avšak trénovať popri naplno rozbehnutej cyklistickej sezóne ešte aj na maratón, to nebolo úplne s kostolným poriadkom. Takže nakoniec výsledné nabehané číslo bolo 90,5 km. Áno, áno. Riadna bieda :-D.Trošku som sa spoliehala na hromadu nabehaných km počas minulej zimy. No ako som neskôr uvidela, nie všetko si svaly až tak dobre pamätajú :-D.

Ale ako sa hovorí, odvážnym šťastie praje, tak som pekne zobrala doma cestovnú tašku a začala baliť. Nie raz som z nej zase a zase vyberala cyklistickú prilbu (veď keď sa ide z domu, tak jedine na preteky, nejako som to nevedela do hlavy napasovať, že tentokrát bike fakt nebudem potrebovať :-D). Posledná kontrola, či som si namiesto tenisiek nenabalila tretry a po počiatočnom zahrievacom dvojdňovom pracovnom maratóne som konečne nastúpila do auta a vyrazili sme smer východ.  

Cesta do Košíc ubiehala v tak skvelej spoločnosti ako nič. Nejako mi vôbec nedochádzalo, čo ma deň na to čaká. Až keď sme vstúpili do košického Auparku a tam bežci kam oko dovidelo :-D. V momente panika :-D. Čo tu ja robím???!! Sakra, ja nie som bežec, ale cyklista, tiež sa musím na každú hovadinu nechať nalákať :-D.

Nevadí, hlavné je nedať na sebe nič znať :-D. Tak som nahodila na tvár tzv. poker face :-D a s výrazom ťavy, ktorej práve pred nosom vyschla oáza, som sa teda pobrala na registráciu :-D . Aj s Peťom sme zhrabli všetko potrebné a hor sa ubytovať. Po asi 10 minútach intenzívneho uvažovania som zašnurovala na ľavú tenisku čip, pripla na dres čísla a v pravidelných 5 minútových intervaloch chytala predštartovnú paniku :-D.  Nakoniec sme do seba „kopli“ za jeden z domácej medicínky a šup do postele, pred životným výkonom sa jednoznačne treba dobre vyspať :-).

Prebudili sme sa do mrazivého rána, aspoň že to slniečko svietilo. Obliekla som sa do tímových farieb a šupitom do Auparku, nech tú party nezmeškáme :-). Čakala som riadny stres, ale nič také sa nekonalo. Keď sme sa konečne dosmiali a prebrodili davom ľudí na štart,  do 10 sekúnd na to padol výstrel a všetci sa rozbehli ta het :-D. Nechceli sme s Peťom vyčnievať, tak sme sa teda rozutekali za nimi :-D. Peter nastavil latku pekne vysoko, a keďže sme sa dohodli, že to pobežíme spolu, prvých 14 km som nerobila iné, než sa ho snažila dohnať :-D. Cez trávu, cez šutre pri ceste, hlava nehlava. Chvíľami som s hrôzou čítala čísla nastriekané na ceste. Teda, čakala som, že tie kilometre budú ubiehať rýchlejšie :-D. Na poslednom cestnom preteku som si odpálila pravé stehno a pár dní pred maratónom kvalitne narazila ľavé koleno, tak som len čakala, čo mi začne prvé odchádzať. Moje problematické pľúca som stihla zahodiť niekde okolo 10teho kilometra, približne v čase, keď ma obiehala rímska légia :-D. Ako mi Marek neskôr vysvetľoval: „Presne som vedel, kde budeš, lebo chvíľku pred tebou bežal rímsky vojak a za tebou superman :-D.

Približne na 19 km som začala pociťovať vážnu bolesť  na stehnách. Bolo mi jasné, že ten úvod som teda poriadne prepálila. Po dokončení prvého okruhu som bola rozhodnutá povedať Petrovi, že musím spomaliť, ak to chcem dobehnúť celé.  Alebo celá :-D. Akurát keď sme končili prvý okruh, organizátor oznámil, že prví sú už na 33 km :-D. Pozrela som na Čecha, čo bežal vedľa mňa ,obaja  súčasne záchvat smiechu :-D. Konečne som dobehla Petra , no ten mi bohužiaľ oznámil, že bude musieť skončiť. V prvej polovici podal fantastický výkon, avšak týždeň pred maratónom bol chorý a cítil, že toto nebude robiť dobrotu. Po asi sekunde uvažovania som oznámila, že to skúsim dobehnúť a .....bežala ďalej. Našťastie ma prišiel na biku podporiť Marek, a z času na čas sa zjavil pri trati a robil mi spoločnosť :-).

Veľmi skoro začínala bolesť v nohách naberať biblické rozmery :-D.  Vôľa však bola stále silnejšia, a nakoľko silovo som sa cítila výborne, nemala som v pláne zastaviť sa pred cieľom. Na každej občerstvovačke som si z rozumu zobrala fľašu vody, občas vytiahla gélik z dresu, a ťapkala sa Košicami. A vraj aspoň uvidíš mesto :-D. Teda, veľa som z neho nevidela :-D. Niekde na 30 km ma obiehal náš drahý Miky Dzurinda. Škoda, že som práve pri sebe vodu nemala :-D. Najlepšie na tom všetkom bolo, že všetci ľudia povzbudzovali všetkých bežcov, bez výnimky. Celý čas mi niekto tlieskal a to som mala od víťazstva parádne ďaleko :-D. Atmosféra naozaj prvotriedna :-).

Posledných 10 km bolo už čisté zúfalstvo, prišlo mi to nekonečné. Predsalen, na biku si môže človek aspoň v zjazde trochu oddýchnuť. Na bolesť som si síce už zvykla, no keď som si predstavila že pri súčasnom tempe to bude trvať ešte takmer hodinu, veľmi mi to na nálade nepridávalo. Našťastie bol Marek až do konca so mnou, aspoň som sa mala s kým rozprávať , smiať, človeku bolo kúsok na duši ľahšie, keď nohy mal v znamení betónu :-). S každým ďalším doskokom to bolo ako na ruskej rulete. Vôbec som si nebola istá, či sa mi podarí ešte jeden ustáť. Sem tam som dostávala fakt fantastické rady z davu, ako „pridaj“, alebo „ nesmej sa“,  „nerozprávať ale pridať“, či „vytras si ruky“.  Super rady do života, sakra, ako keby ma ruky boleli :-D. A toľko ľudí, čo mňa obehlo :-D. Našťastie pretekárske ambície som nechala doma, takže mi to ani za mak nevadilo :-). Mojím cieľom bolo prežiť, nič viac, nič menej :-).

Posledný kilometer  som sa už chichúňala, aj som si spievala za behu, konečne hudba :-). Bolo pre mňa neuveriteľnou úľavou, keď bol cieľ konečne nadohľad. Aj keď som sa bála po takom dlhom behu zastaviť, aby ma tam ešte o zem náhodou nehodilo, všetko bolo v poriadku :-). Dostala som medailu, našla Mareka a ......sadla si do trávy. No, chyba :-D :-D. S dosť veľkými problémami som sa nakoniec postavila a odvtedy som chodila ako postrelená do oboch nôh. 90 ročná babka nič :-D. Jednou rukou som sa držala Marekovho ramena  a takto spolu sme sa plazili popred Aupark a hľadali Peťa a ostatných. Ako jeden chlapík povedal „Ak sa jej chceš zbaviť, teraz máš príležitosť!“ :-D Tak ďakujem teda :-D.

Keď sme sa konečne všetci ponachádzali, doťapkali sme sa do obchodu, kde som nakúpila svoje milované gumené medvedíky a čokoládu, čo som si dosť dlhú dobu pred odopierala, a so spokojným srdiečkom som sa doplazila k nášmu autu :-).

ÁNO, bolo to nesmierne ťažké,pre mňa viac psychicky ako fyzicky.

NIE, neľutujem, že som sa na to dala. Ani tie prvé dve noci, keď som od bolesti nevedela zaspať, som to neľutovala :-).  Ani vtedy,  keď som mala 2 dni na to problémy ísť na biku aj po rovine.....

A síce, áno, po dobehnutí som povedala, že sa na to už nikdy viac nedám nahovoriť......ale ako sa vraví, NIKDY NEHOVOR NIKDY ;-)