20.11.2014 20:30

 PŘEROV - 10. 05. 2014

Už dlhšiu dobu som od Mareka počúvala o nejakom Mamut Tour-e, ale nejako som si hlavne vzhľadom na vtedajší zdravotný stav nepripúšťala štart na tomto podujatí. Slovo však dalo slovo a ja som si nakoniec povedala „prečo nie“ , veď v najhoršom to tam niekde v tých kopcoch povesím  na pomyselný klinček :-). 

136 km, prevýšenie 2263 metrov, začiatkom mája....hriech nevyskúšať :-D.

A tak bol teda piatkový plán jasný. Práca, autoškola, ešte skočiť na poštu s pár faktúrkami a potom už len domov narýchlo pobaliť a jupijajej na návštevu k bratom Čechom :-).

Cestou sme ešte vyzdvihli v Trenčíne český cash, v Moravskom Lieskovom Marekove nové tretry a potom priamočiaro na Přerov. No, priamočiaro :-). Dosť sa nám to kľukatilo, od zákruty k zákrute, od kopca ku kopcu, okolitý členitý terén neveštil na sobotu nič dobré.

Našťastie my sme drsné povahy, my aj členité veci môžeme ;-).

Cestou sme počúvali MS v hokeji, práve sme našich susedov sľubne dávali dole :-D. Znelo to nádejne, reku len aby sme sa ešte nebáli vystúpiť  z auta za hranicami :-D. Po troche rozjímania sme 21:30 konečne dorazili na výstavisko a v polospánku sa registrovali.

Nočný Přerov bol očarujúci, všetky tie svetlá na hladine rieky, dokonalé :-). Škoda, že my nikdy na nič nemáme čas. Tak sme teda vypátrali ubytovanie, vysvetlili recepčnému, že bez bikov hore nejdeme, šupli do seba cca večeru a good night.

Celú noc som znechutene počúvala bubnovať dážď na strechu. Našťastie ráno už svietilo slnko a privítalo nás naozaj dokonalé počasie :-).   Nahádzali sme teda veci naspäť do auta a pobrali sa k výstavisku na štart.

Nijako som sa nevedela zmobilizovať. Úprimne? Bola som dobre vydesená :-D. Tento rok som toho viac nenatrénovala ako natrénovala, a streliť si niečo takéto 2 týždne po doliečení, celkom riziko. Marek bol očividne na tom lepšie, lebo za chvíľu sa vychystal a nechal ma pri aute na totálku samú :-D. Tak díky za takú podporu :-D. Darmo, vždy to bol realista :-D.

5-4-3-2-1....a všichni ruce nahoru :-D

Úvodné metre som sa snažila hneď driapať dopredu, kým som sa nevymanila od cyklistov s taštičkami a neoholenými nohami. Nič v zlom páni, ale zaváňalo to prúserom :-D. Potom sme nabehli na moje milované kocky :-D. Ako málo stačí a človek sa cíti ako doma :-D. V tej rýchlosti to však  bolo ako jazdiť na zbíjačke, nechápem, ako dokáže na tom niekto prejsť  200km, mne aj ten jeden či dva vadili :-D.

Nasledoval mierny zjazd. Na poslednú chvíľu vidím dole ležať ľudí, tak kričím  spolubojovníkom nech brzdia. Vraj tam nejaká slečna habla na brzdy....no neviem, vždy je to vraj slečna :-). V každom prípade to nevyzeralo vážne, a tí, čo sa tam vyváľali  trafili rovno do blata epických rozmerov :-D.  Nešťastníkov sme opatrne obišli a razili si to ďalej.

Skončila som asi v celkom dobrej skupine, súdiac pohľadom. Akurát sa mi nepáčilo, že slečna, s ktorou som bola v balíku, vôbec neťahala. Celý pretek bolo v podstate konštatné stúpanie, a chniapať sa bez formy hore kopcom na špici proti vetru, to mi asi dlho nevydrží :-D. No práve vo chvíli, keď som špekulovala čo je toto za manekýnku, tak mi milým hláskom hovorí, že síce som v kopcoch asi dobrá, ale mala by som sa šetriť, lebo je to dlhý pretek :-D.

Som na chvíľu prestala dýchať od úžasu :-D. Kam som sa to dostala?  :-D

O chvíľu dobehneme ďalší balík. Zopár slečien pribudlo. Namiesto nevraživosti sa tam spustila priateľská vrava, ako keby sme kamarátky od detstva, žasla som :- ). Kde, takéto by sa mi na našej rodnej hrude asi ťažko zadarilo....vieme svoje :-D.

A tak si to teda takto romanticky láskou spojení šinieme k úpätiu prvému ozajstnému stúpaniu. Už od počiatku som sa ešte s jednou slečnou držala na špici balíka, ktorému sme sa pomaly vzďaľovali. Po niekoľkých kilometroch sme mali už slušní náskok, dokonca sme začali dobiehať balík pred nami. So silami aj dychom som bola na tom dobre, takže TERAZ ALEBO NIKDY :-D a pridala som.

Po chvíli bolo evidentné, že mojej spolubojovníčke toto tempo nezapasovalo, dokonca som na chvíľu aj zvážila počkať ju, fakt bola veľmi sympatická, ale rýchlo som sa spamätala, toto je Sparta, žiadna charita :-D a ešte viac som pridala. Speedy Gonzalez môže ísť do prdele :-D. Lialo zo mňa ako z koňa, ale po poslednom nástupe som balík tesne pred začiatkom klesania dobehla. Chlapci na mňa prekvapene pozerali hovoriac:

 „No, sis to asi pěkně dala.“

No, len trošku :-D.

Konečne klesanie.

Chvíľu som sa radovala, dlho mi to však nevydržalo.

Kopec na kopci, stojka na stojke, nekonečné stúpania.

Aspoň pánom dobrej nálady neubúdalo :- ). „Odkedy som si našiel priateľku, hrozne som pribral, už skoro nemám na bicykel čas.“ „Odkedy ma priateľka opustila, 10 kíl som schudol.“ :-D Najlepší však bol jeden z bratov Čechov, ktorý očividne tento závod nešiel prvý krát a šťavnato opisoval kde sa máme najväčšiu šancu dolámať, že ak sa nám toto zdá byť strmé, tak to sme ešte dokopy nič nevideli :-D :-D. Darmo, riadne nám  „pridával“ na nálade :-D. 

Takto dobre naladení  sme sa dorichtovali k suverénne najstrmšiemu úseku trate – krutých 20 %. Tak tu sa všetka sranda končí, vážení :-D. Prvý krát v živote by som prijala milosrdnejšiu kazetu. 

Horko-ťažko sa slimačím tempom šiniem vpred. Po okrajoch cesty stoja ľudia, väčšina povzbudzuje, ale nájdu sa aj takí, čo sa nám doslova smejú, keď vidia ako sa trápime.

Veď ono sa vám to vráti, len vyčkajte času :-D.

Ešte niekoľko stúpaní, potom prudký zjazd, jedna rovinka proti vetru a  konečne sme zase na kockách. Utrpenie sa blíži ku koncu. Pomaly, ale isto :- ). Pár km pred cieľom dobiehame skupinu.  So slovenským účastníkom zájazdu sa ešte zo srandy dohadujeme na dojazdovej stratégii, ale nakoniec nechám chlapákov špurtovať bezo mňa, za úraz mi to nestojí :- ).

Na vyhodnotenie sme si kus počkali, za ten dojazd dlhej trate to však stálo, iné bomby dávali :-P. A za tú krásnu hlinenú medailu so siluetou mamuta tiež :- ). Taká Táničkovská :-D.

Prvého Mamuta mám teda za sebou a verím, že nie posledného. Pekný pretek, výživný profil trate a super organizácia.

Žeby o rok znova? ;-)